Každé ráno po prebudení sa prebudím ešte raz. Obleje ma vriaca voda, vždy keď si zalievam čaj a kávu, pozriem von oknom, a vidím prázdno. To, ktoré kedysi dýchalo životom, voňalo teplom domova, to všetko nie je samozrejmosťou… Také veci strácame zo dňa na deň. Treba sa ich konečne zbaviť…
Nikto nedostane vopred pozvánku do neba či do pekla. Veď ani nie je potrebná. Ja sama čakám, či príde znamenie, prečo by vôbec nejaké malo prísť. Ako to môže niekto cítiť, vedieť, čo ho čaká, a to všetko bez toho, že by bol veštec? Ak mi na to niekto odpovie, budem spokojná…
Stroj času je neúnavný, tak ako naše srdce, ale aj to jedného dňa prestane búšiť, tlkot sa zastaví, zelo zmeravie, svaly stuhnú, a čo potom? Kam odchádza duša, a hlavne kedy? Odchádza aj strach, všetci sa bojíme, no v tú chvíľu všetci vieme, čo sa deje, počujeme zvony, ktoré bijú pre nás, bijú do hrobu, volajú nás do pokojnej krajiny, a naše srdce bije v ich rytme. Ako sa majú ľudia naučiť umrieť tak, aby to nikoho nebolelo, aby nikto viac nemusel plakať. Aby domy nezostali prázdne, deti neboli viac sirotami, a rodičia aby nemuseli umrieť spolu so svojimi deťmi?