Soňa Csandová

Aj zima môže prísť, nevedno ako. Možno i sama od seba, bez toho, aby ju niekto zavolal. Je tuhá, nechutná a tichá. Nepovie vám ani slovo. Dokáže len štípať. Po čase vás bolia uši, ktoré neposlušne vytŕčajú z farebnej čiapočky. Potom ťažký kabát stratí rovnováhu a stiahne vás do snehu… Zima vie byť aj iná, mierna. Nenápadná.

Je ťažké nebyť ovplyvnený slovami a knihami, ktoré do vás večne tlačia. Presne to je ten dôvod, to je problém, s ktorým neustále bojujem. Dívam sa cez zvláštne okuliare, ktoré mi niektoré predmety a situácie veľmi prikrášľujú. Inokedy rada hľadím cez veľkú lupu a zväčšujem si listy na stromoch. Hľadám v nich čriepky odvahy, alebo schopnosť vyriešiť všetky záhady. Nájsť cestu z bludiska, a tiež odpoveď na to, prečo sa dnes stane jedna hlúposť za druhou. Nikto nechápe dni a noci, tmavé a bezvýznamné rána, kedy sa nikomu nechce vstať z postele.

Na leto čakáme už od septembra. Vtedy opadnú prvé listy, bez toho, že by mi niečo povedali. Oblečieme si pršiplášť a nepremokavé tenisky a tvárime sa, že je všetko tak, ako má byť. Na jeseň máme pravdu.

Myseľ sa potí aj v mrazoch, to viem z vlastnej skúsenosti. Dokonca aj vtedy, keď sa treba  naobliekať. Zima vyčistí vzduch, ktorý dýchame. Pohyby sú istejšie aj napriek tomu, že sa bojíme stúpiť na chodník, len aby sme sa nepošmykli. Pád by mohol všetko pokaziť.

Jemný vánok sa vždy zíde. Ľudia sa radi prenášajú ponad roztopené mláky, blato i ľad na cestách. Počasie nie je iba o podnebí, ale aj o momentálnom stave vašej duše. Ja ten môj niekedy radšej neriešim.